Deathlike

4. dubna 2014 v 22:41 | devilguineapig |  Moje názory, myšlienky, útrapy a všetko možné aj nemožné

Zvoní budík. Zobúdzam sa s pocitmi neskutočného odporu a vypnem ho čo najskôr, ako je to možné. Ležím 10 minút v posteli a rozmýšľam nad tým, čo ma tento deň čaká. Pri pomyslení na to by som najradšej v tej posteli ostala. Ale viem, že nemôžem. Viem, že mám určité povinnosti. Viem, že musím vstať, či sa mi to páči alebo nie. Čím skôr sa dostanem z postele, tým skôr budem mať tento deň za sebou.


Tak sa pomaly odšuchcem do kúpeľne, potom sa oblečiem a spravím si v rýchlosti desiatu. Snažím sa na nič nemyslieť.
Nasleduje trištvrtehodinová cesta v aute s mojím otcom, ktorý trvá na tom, aby ma ešte stále vozil do školy. Snažím sa dať najavo, že to oceňujem.

Potom je tu už zmieňovaná škola. Písomky. Učitelia, ktorí ani nevedia moje meno. Vyvolávanie k tabuli. Vedomie, že všetci naokolo sú lepší a šikovnejší ako ja. Spolužiaci, z ktorých väčšina ma asi nepokladá za človeka ale iba za bezvýznamný vzduch. Aj keď ja im ten názor neberiem.
Ak mám šťastie, vyučovacie hodiny prebehnú veľmi rýchlo. To sú tie lepšie dni. Inokedy mám pocit, že to nikdy neskončí a nemôžem sa dočkať, kým budem môcť ísť domov. Taktiež stále myslím na to, kedy bude už konečne piatok. Predstieram, že je všetko v poriadku.

Po skončení vyučovania väčšinou mierim k autobusovej stanici a rovno domov. Cestou zaspím pri počúvaní hudby, no na mojej zástavke sa vždy prebudím(skoro vždy). Prejdem pár metrov a už som doma.
Zložím si tašku, nahodím tepláky a zapnem počítač. Spravím si kávu a nájdem niečo na zjedenie. Strávim určitý čas na internete- najpravdepodobnejšie si pozerám nejaké blogy a na chvíľu sa cítim veľmi vyrovnane, pretože po celom tom dni plnom ľudí a stresu konečne môžem byť sama, vo svojej izbe, so svojou kávou, so svojou hudbou, so svojimi myšlienkami.
Nemala by som sa ale učiť, alebo spraviť aspoň niečo produktívneho? Prebehne mi hlavou. Skúsiť niečo nakresliť, napísať, oprášiť foťák. Lenže aj keď to vo vnútri duše veľmi chcem, nespravím to alebo to odfláknem, či odložím na neskôr. Zvalím sa do postele a tvárim sa, že neviem koľko je hodín. Motivácia je už dávno preč za horami dolami, široko ďaleko odomňa.

Nakoniec zisťujem, že už som celkom unavená, idem do srchy, vrátim sa do postele, zhasnem svetlá a zaspávam s myšlienkami nad tým, akoby som mohla zariadiť to, aby som v náručí mojej útulnej periny ostala naveky.
Zvoní budík. Už znovu. A je to pre mňa sklamaním.

Otázka je, čo robím zle? Prečo ma nič nebaví... Prečo sa cítim tak prázdne.
Určité veci mi predtým robili radosť. Moje záľuby, ľudia, ktorí mi vnášali svetlo do života. Ale teraz akoby už pre mňa nič neznamenali. Akoby na ničom nezáležalo.
Cítim sa ako taký robot. Všetko je stále rovnaké. Všetko sa každý deň opakuje.
Viem, že existujú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie ako ja. Ktorí sa nesťažujú. Napriek tomu si proste nemôžem pomôcť. Uvedomujem si, že nie som šťastná. Taktiež to, že som neskutočný slaboch. Ale som proste bezradná. Neviem ako to zmeniť. Proste neviem.

Ženiem sa stále za šťastím, ale priepasť, ktorá ma od neho delí, sa stále rozširuje a prehlbuje. Niekedy ho zahliadnem, ale potom sa zase vytratí.

Bojujem každý deň, hľadám pozitívnu náladu, snažím sa zabaviť maličkosťami a vyrovnať sa so všetkým. Ale nakoniec to vždy príde naspäť. Nezáleží, na tom, ako sa snažím, ono sa to vždy vráti. Tie hnusné, Hnusné myšlienky a hlas v mojej hlave, ktorý všetko na mne kritizuje.
Proste... neviem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama